Prekážky - 7. kapitola --> Koniec

29. ledna 2013 v 19:32 | Katie |  Prekážky
Prekážky
7. kapitola --> Koniec


Spánkový deficit, ktorý mi spravil Ondro oslavou toho, že sa presťahoval do Nitry som dospal v našej dodávke cestou na Top fest. Tá hodina mi naozaj stačila. Zobudil som sa na jemne hýbanie osoby, na ktorej som spal. Môžete trikrát hádať, kto to bol a aj tak to uhádnete na prvý. Áno, bol to Roman, ktorý sa od môjho návratu správal až neuveriteľne milo. Samozrejme som vedel, že to neveští nič dobré.
"Dobré ránko, Paťko," povedali všetci naraz, keď som sa posadil a bol som len v spodnej bielizni.
"Č-čo? Prečo?" obzeral som sa na okolo a nechápal som, prečo som len v spodnom prádle.
"My nemôžeme za to, že si povedal, že ideš spať, ale je ti teplo a tak budeš spať iba takto," odpovedal mi Roman, ktorý už vystúpil a preťahoval si celé svoje telo.
Prestal som ho obdivovať a navliekol som sa do svojho oblečenia. Viem veľa ľudí by potešilo, keby som vystúpil len v trenkách, ale ja nemám zapotrebie tie fotky.
"Paťo! Patrik!" kričal niekto na mňa od publika, keď som konečne vystúpil a chystal som sa pripravovať aparatúru. Obzrel som sa. Bolo to čiernovlasé dievča, ktoré mohlo merať tak 169 a mala obrovské prsia. Usmial som sa nad týmto mojim rozborom tej dievčiny.
Pristúpil som však k nej a milo som sa jej povedal: "Podpisy až po koncerte," ona ma však zastavila pokrúteným hlavy. Vôbec som ju nechápal, ale tak...
"Prečítaj si toto, ale až po koncerte. Nechcem nikomu kaziť zábavu a nemáš začo," vtisla mi do ruky obálku, prelomenú na poly a potom zmizla niekde v dave.
Prečo si ju mám prečítať až po koncerte? Vŕtalo mi celý čas ako som vykladal aparatúru a robil s Romanom a Paľom zvukovú skúšku. Nechce nikomu kaziť zábavu... čo tam také môže byť napísané? Predsa... snáď by Roman. NIE! Sľúbil mi, že už to nikdy neurobí.
Sadol som si na schody a čakal som, kým ma Igor vyženie na pódium. Medzi tým mi hlavou vŕtali stále tie isté sprosté otázky. V podstate bola len jedna. Čo tam do prdele môže byť napísané?
Vybral som si obálku so zadného vrecka a zamyslene som sa na ňu zapozeral, keď odrazu na mňa zo zadu skočil Igor a zakričal mi do ucha nech už padám na pódium. Neochotne som ho poslúchol. Vzal som si do ruky moju lásku basu a plný energie som vybehol na pódium.
Začali sme ako obvykle a hrali sme, hrali, hrali...
Tento koncert sa mi zdal nekonečný. Stále som pohľadom zavadil na Romana a rozmýšľal som nad tým, či tam je naozaj niečo o ňom. Vďaka tomu som sa asi trikrát pomýlil, ale snáď si to nikto nevšimol.
Odložili sme nástroje do dodávky a prezliekli sa. Vtedy sa predo mňa postavil Roman a pozrel sa mi priamo do očí. Boli sme vzadu takže nikto nemohol vidieť tie jemné bozky, ktoré mi dával na pery. Okamžite som sa mu uhol.
"Čo ti je Patrik? Najprv sa na mňa celý koncert pozeráš a ešte sa aj pomýliš," všimol si to niekto, ale snáď nie diváci. Neodpovedal som mu a vliezol som ešte do dodávky nájsť moju fixku. Strčil som si ju do zadného vrecka a znovu som zavadil o tú obálku.
Sadol som si do dodávky a rozbalil som ju. Bol to asi polstranový list:

Milý Patrik,

Roman ma prosil, aby som ti o tom ani necekla, ale ja nie som taká zákerná sviňa. Chcela by som sa ti najprv hlavne ospravedlniť za to, že som to vôbec dopustila. Ani som netušila, že ste spolu. Roman mi to povedal až ráno, keď ma prosil, aby som mu hlavne nepísala žiadne SMS-ky.
Možno si to pochopil už v prvých riadkoch, ale ja ti to napíšem radšej priamo. Roman sa so mnou vyspal. Keby len raz a so mnou. On však vystriedal za ten čas ako si bol preč celú našu partiu, ktorá sa skladá s troch chalanov a piatich dievčat.
Je mi to naozaj ľúto a ešte viac mi bude ľúto, keď sa rozpadnete, ale ja nedokážem žiť s pocitom viny na svojich perách a celom tele. Prechádza mi mráz po tele, keď si na tú noc spomeniem. Bola by úžasná, keby som nevedela, že ťa podviedol.
Ešte raz prepáč, že som to dopustila.

Čítal som to znova a znova. Slovo po slove a snažil sa v tom nájsť slová ako prvý apríl, alebo bol to len žart. Na moju smolu tam však ani jedno takéto slovo nebolo. S očí sa mi spustili slzy a srdce mi bilo ako ešte nikdy. Bol som nešťastný, ale ešte viacej vo mne vrel hnev, ktorý tento list spôsobil. Vybehol som s dodávky a predral som sa davom von, kde chalani už rozdávali podpisy.
Okolo mňa sa rozľahol krik nejakej dievčiny, keď ma uvidela, ale odignoroval som to a predral som sa k Romanovi. Chytil som ho pod krk a pozrel som sa do jeho očí vďaka, ktorým som sa do neho zamiloval.
"TY HAJZEL! ODPORNÁ ŠPINA! Sľuboval si mi, že už nikdy, že už nikdy nebudeš s nikým iným ako so mnou! Tak prečo?! Prečo, keď vytiahnem päty s Nitry vychrápeš sa celou osemčlenou partiou?! Roman si hajzel!" vrešťal som na neho a všetky oči sa na mňa upriamovali. Napriahol som sa, ale zastavil som sa predtým, ako som mu naozaj vrazil.
"No čo?! Máš ústa plné rečí, ale nevrazíš mi?!" posmešne mi hovoril Roman, "Naozaj si bol taký naivný a veril mi, že ťa milujem? Veľmi dobre si ma poznal? A ja som si myslel, že nie si až taký úbohý," vrhal na mňa urážky.
Vtedy sa všetka láska k nemu zmenila na beznádejnú a bezodnú nenávisť. Ešte raz som sa poriadne napriahol a vrazil som mu jednu rovno do nosa. Okamžite sa mu pustila krv. Mne to však nestačilo. Ešte jedenkrát som mu vrazil a tentokrát do oka. Potom som ho pustil a postavil sa pred neho.
"A kto je tu úbohý?" fľusol som rovno pred neho a odkráčal som. Igor sa mi však postavil do cesty.
"Paťo... prosím neodchádzaj," prosil ma a ja som mal pocit, že by si najradšej kľakol na kolená.
"Odchádzam! Basu mi doneste potom domov!" viac som nepovedal a odkráčal som. Cestou som zavolal Ondrovi, či by pre mňa neprišiel. Okamžite súhlasil a o hodinu som nasadal do jeho starého polorozpadnutého mercedesu.
"Aj mi povieš, čo sa stalo?" opýtal sa asi po polhodine ticha v aute. Celý čas som sa pozeral von oknom a modlil sa, aby sa mi nespustili slzy.
"Nie... nechcem to riešiť. Prosím nechaj to tak," usmial som sa na neho. Okamžite zastavil na krajnici a odpútal sa.
"Patrik... prestaň sa tak prihlúplo usmievať. Veľmi dobre viem, že ťa to strašne bolí. Tak rev krič čokoľvek, len sa prosím takto prihlúplo neusmievaj!" okamžite mi ochabol úsmev na tvári.
"Prečo ťa to vôbec trápi?" opýtal som sa trochu nepríjemne. Ondro sa ku mne naklonil a odpútal ma.
"Pretože... ty nie si môj priateľ. Ty si moja nešťastná láska," zašepkal a pobozkal ma na pery. Nevedel som, čo robím, ale zapojil som sa do toho bozku.
Ondro sa usmial a odviezol auto do lesa, pri ktorom sme stáli a tam zo mňa vášnivo strhol oblečenie a zobral si ma tak ako ešte nikto pred tým. Prekonal dokonca aj Romana. Nevedel som, čo bude ďalej, ale v tom momente som bol rád, že je Ondro pri mne a u neho som si bol istý, že už ma nikdy nepustí a nevymení ma za nikoho iného.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Ceruzka Ceruzka | Web | 11. července 2013 v 23:35 | Reagovat

vou, túto viacdielovku som prečítala za jeden deň. Brutálna, originálna...proste dokonalá... dobre píšeš... 8-O  8-O

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama